Úvodná modlitba
Pane, náš Priateľ, dnes sa modlíme krížovú cestu my, mladí. Ty si priateľom všetkých, no zvlášť mladých. Chceme ti v tejto modlitbe zve riť svoje životy. Veríme totiž, že ty nás chápeš, veríme tebe.
Hovorí sa, že „mladosť – pochabosť“. A veru, musíme si úprimne priznať, že v svojej mladíckej pochabosti sme narobili dosť hlúpostí. A spôsobili sme bolesť tebe aj našim blízkym, najmä rodičom. Dnes ťa za to veľmi odprosujeme. Ty si už ako mladý celý život zasvätil nebeskému Otcovi a službe ľuďom. Aj my chceme patriť nebeskému Otcovi, chceme byť verné Božie deti a konať dobro. Prosíme ťa, naplň nás láskou aj cez túto modlitbu, posilni nás, obnov, pretvor, daj nám túžbu po dobre, odvahu a silu ku konaniu dobra.
Amen.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Ježiša postavili do stredu davu. Ukazovali naňho prstom a kričali: „Vinný! Ukrižovať ho!“ Obvinili ho z rôznych vecí. Ako sa vtedy Ježiš cí til? Čo asi prežíval? Bál sa? Bol smutný? Ľutoval sa? Hneval sa? Ako poznám Ježiša, skôr naopak. Aj vtedy bol plný dôvery v nebeského Otca a lásky k nám. Miloval Piláta, ktorý zbabelo vyriekol ortieľ, nie z presvedčenia, ale zo strachu. Miloval vojakov, ktorí ho bili. Miloval dav, ktorý kričal. Miluje nás, ktorí páchame hriechy.
Ježišu, nevinný odsúdenec, stojíš pred kričiacim a rozvášneným davom. Aj v tak ťažkej a vážnej chvíli si plný dôvery a lásky. Tvoje pokorné srdce prekypuje láskou ku všetkým, ktorí stoja okolo teba tam na nádvorí vládnej budovy, ale aj k všetkým nám, čo sme sa zhromaždili v tomto chráme. Miluješ všetkých ľudí všetkých čias. Si nevinným odsúdencom pre lásku k človeku.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Pred Ježiša hodili veľký drevený kríž, nástroj jeho popravy. Predstavujem si, ako si v tej chvíli pomaličky kľakol ku krížu a objal ho. Pohľad na to musel byť plný dojatia. Ľudia krútili hlavami: „Čo to robí? Prečo ten blázon objíma kríž?!“ Nechápali. On však dobre vedel prečo. Veď kríž je nástroj spásy. Kríž je kľúč od nebeskej brány. Kríž je znamením lásky.
Pane, kríž je ťažký. My, mladí, sa radšej vyhýbame krížu. Máme radi hluk a zábavu, nie ticho, utrpenie, smútok a plač. Vieme však, že aj kríž patrí k životu. Kiežby sme tak milovali kríž ako ty. Kiežby sme si k nemu dokázali kľaknúť, objať ho a niesť. Naším krížom sú všetky povinnosti v škole, či doma. Je to aj nepríjemný spolužiak alebo profesorka. Niekedy aj chrípka. Občas neporozumenie s rodičmi. To všetko je ťažkým krížom. Prosíme ťa, nauč nás milovať každý kríž, ktorý nás postretne.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Ježiš je unavený, kríž preťažený. A tak sme svedkami prvého pádu. To, že sa v pobožnosti krížovej cesty spomínajú tri pády, neznamená, že Ježiš naozaj padol trikrát. Domnievam sa, že tých pádov bolo viac. Ale nejde o to, počítať pády. Ide o to, ako sa Ježiš správa pri pádoch. Vždy znovu a znovu objíme kríž, vstáva a pokračuje na ceste.
Poslušný Ježišu, stáva sa, že občas padnem. Z rôznych príčin: niekedy je to pre únavu, inokedy pre nerozvážnosť, často však padám pre neposlušnosť. Vždy, keď človek neposlúcha, padá. A ja tak nerád poslúcham. Chcem si veci robiť po svojom, ako sa mne páči. A tak obchádzam teba, tvoje prikázania, obchádzam rodičov a ich rady, obchádzam starších ľudí. A potom škaredo padám hlboko dole. Najposlušnejší Ježišu, otvor mi oči, aby som videl, aká dôležitá je poslušnosť a nauč ma poslúchať.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Ježiš na krížovej ceste prichádza k svojej matke, Márii. Dojemné stretnutie. Ich pohľady sa stretli, srdcia sa dotkli. Kto pochopí srdce milujúcej matky? Čo vtedy prežívala Ježišova mama? To nemôžeme pochopiť. Vieme však, že všetko, čo prežívala s Ježišom od jeho počatia až po jej smrť, všetko sa jej ukladalo hlboko do srdca a premýšľala o tom. Jej srdce je preplnené bolesťou, no zároveň i dôverou v Boha. Mieša sa v nej bolesť milujúcej matky s dôverou milujúcej dcéry.
Pane Ježišu, aj ja mám mamu. Niekedy si však s ňou vôbec nerozumiem. Často sa hádame. Mám pocit, že ma nechápe. Asi ani ja ju. Ale viem, že ma má rada. Bojí sa o mňa. A ja sa tak nerozvážne vrhám do všetkého. Potom mama zakazuje. Ale nerobí to preto, že by mi chcela zle, naopak, robí to z lásky. Má strach. Prosím, nauč ma chápať moju mamu.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Našiel sa muž, ktorý Ježišovi pomohol. Vojaci ho k tomu prinútili. Nevieme presne, ako mu pomohol: Vzal on sám kríž alebo ho niesol s Je žišom? Urobil to s nevôľou, či ochotne? Ktovie? Ale nie je to celkom jedno. Je rozdiel, či druhému pomáham ochotne, alebo to robím len s nevôľou, lebo musím. A je rozdiel pomáhať len tak trochu, alebo vziať na seba kríž toho druhého. Žijeme v dobe, keď sú ľudia veľmi sebeckí, zahľadení do seba. Neradi si pomáhajú. Snáď, keď už musia, ale aj to s veľkou nevôľou a len tak trochu – aby sa nepovedalo.
Pane Ježišu, dobre ti padla Šimonova pomoc. Chcem byť vnímavý potrebám iných a chcem ochotne pomáhať. Ty si toľkým ľuďom počas života pomohol: učil si, uzdravoval slepých, chromých, hluchých, malomocných... Často až do noci si takto slúžil ľuďom. Otvor mi, Pane, oči aj srdce, aby som videl.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Veronika, ďalší človek na krížovej ceste. Už je to tak, že na ceste sa stretávajú rôzni ľudia, hlavne na životnej ceste. Kým Šimonova pomoc sa zdala byť skôr vynútená, Veronikina je skutočne nezištná. Jej nik nekáže, aby niečo urobila. Sama vidí, čo potrebuje Ježiš. Vidí, že Ježiš nevidí. Krv, pot a prach mu totiž zalepili celú tvár i oči, takže sa mu veľmi zle hľadí na cestu. Aj preto často padá. Ona to vníma. Je super, keď sa nájdu ľudia, ktorí vnímajú, prečo padáme a utrú nám pravdou oči, aby sme videli.
Ježišu, prišla vnímavá Veronika a zotrela všetku špinu, ktorá sa nalepila na teba na krížo vej ceste. Prosím, pošli mi vždy do cesty takéto Veroniky, ktoré mi pomôžu vidieť; ľudí, čo mi dokážu otvoriť oči. Na druhej strane, pomôž mne samému, byť takou Veronikou. Áno, chcem byť Veronikou, ktorá utiera špinu z tvárí iných, čo sa na nich nalepila počas cesty.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
I keď Veronika veľmi pomohla, Ježiš znovu padá. Je vysilený. My si môžeme len predstavovať, ako vyzeral taký pád. Zrejme to bolo škaredé a bolestivé. Ľahko sa o bolesti rozpráva, ale keď to zakúša človek na vlastnej koži, strašne to bolí. Máme plno múdrych rád, keď trpia iní, no sme bezradní, keď to príde na nás. Zvlášť my, mladí, sme takí, lebo sme toho ešte veľa neprežili. A sme pri sile: zdraví, pekní, mladí. Možno by bolo lepšie, keby sme radšej mlčali, keď iní trpia. Jednoducho pri nich len stojme. Trpme spolu s nimi. Ježiš neprišiel, aby z nás sňal všet ko utrpenie, ale aby trpel spolu s nami.
Môj Pane, ty nie si len teoretik, ale aj konáš. Nielen hovoríš, ako trpieť, ale trpíš. Ďakujem ti za príklad. Prosím, nauč ma menej rozprávať a viac konať. Nauč ma stáť pri trpiacich a trpieť s nimi a nauč ma trpezlivo znášať vlastné utrpenia, aj pády.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Teraz Ježiš stretá celú skupinku na svojej ceste. Sú to plačúce ženy, matky s deťmi. Plačú nad Ježišom. Ježiš však dáva jasné napome nutie: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale sami nad sebou a nad svojimi deťmi.“ (Lk 23, 28) No veru, nejedna mama si pre svoje deti poplače. Vlastne, asi každá. Lenže nie je plač ako plač. Je rozdiel, ak mama plače preto, že sme chorí a ak plače preto, že robíme zlo. Koľkí mladí spôsobujú bolesť svojim rodičom. Lebo si nechcú dať povedať. Myslia si, že oni sami najlepšie vedia, čo a ako. A potom na to doplácajú. A mamy plačú.
Dobrý Ježišu, tvoja mama nikdy neplakala preto, že by si robil zle. Moja už veľakrát. Na to často mladý človek zabúda. Totiž, že keď ubli žuje sebe, ubližuje aj svojej mame. Lebo ona ho nosí vo svojom srdci. Ježišu, už nikdy nechcem zarmútiť moju mamu svojím hriechom.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Posledný pád spomínaný v pobožnosti krí žovej cesty. Najhorší, najškaredší, hnusný pád, ktorý Ježiša vystrel na zem. Celý zakrvavený, spotený a vysilený leží v prachu. Zrejme nás v živote čakajú aj takéto hnusné pády. Sú to hlboké pády. Človek sa rúti nielen na zem, ale do priepasti. Vtedy to strašne bolí. Stáva sa to, keď je člověk pyšný. Pýcha predchádza pád. Človek padá dole, pričom sa veľmi doudiera, doráňa. A cesta naspäť je veľmi ťažká.
Najpokornejší Ježišu, prosím, zbav ma pýchy. Lebo mi veľmi záleží na tom, čo hovoria iní. Keď ma chvália, tak sa dvíham dohora až kdesi k oblakom, ako taký prázdny balón. A keď ma kritizujú, tak bývam smutný, alebo sa ježím ako dikobraz. A nedám si povedať. Chcem si robiť po svojom. Nepočúvam Boha, ani rodičov. Pane, osloboď ma od pýchy.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Konečne je Ježiš na mieste popravy. Ale vy dýchnuť mu nedajú. Vojaci ho chytia a stŕhnu z neho šaty. Vieme si predstaviť, čo to znamená, byť takto potupený: považovaný za zločinca, pozbavený akejkoľvek dôstojnosti, obnažený pred zrakmi ľudí známych i neznámych? Kto z nás by chcel byť na Ježišovom mieste?
Ľudské telo je dnes často odhaľované a potupované. Zachádza sa s ním často len ako s vecou, s akýmsi nástrojom na ukojenie chúťok, či získanie peňazí. Ako často sú dnes ženy používané a zneužívané? Šliape sa po ich kráse. Ženské telo sa stáva nástrojom v rukách mocných. Dievčatá a mladé ženy akoby dnes stratili svoju hrdosť. Všetci akoby sme zabudli, že ľudské telo je chrámom Ducha Svätého.
Bože, Duchu Svätý, nauč ma úcte ku každej žene a dievčaťu, akoby to bola moja mama, či sestra.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Potom Ježiša hodili na kríž a začali mu po stupne pribíjať ruky a nohy. Asi najkrutejšia bolesť. Ježiš zatína zuby, Mária si hryzie pery, ľudia okolo nemo a tupo hľadia na krutý výjav. Pribíjanie spôsobilo Ježišovi obrovskú fyzickú bolesť. Keď ho potom s krížom vyzdvihli do výšky, visel na týchto klincoch, opretý na akomsi podstavci pod nohami. Veľmi zle sa mu dýchalo, keďže mal stiahnuté pľúca. Dokázal robiť len krátke nádychy a výdychy. Preto aj vyslovoval krátke vzdychy: „Hľa, tvoja matka.“ „Hľa, tvoj syn.“ „Žíznim.“ „Dokonané je.“...
Milosrdný Ježišu, aká krutá bolesť. Nechal si sa pribiť na kríž. Dovolil si to ľuďom. Nerozumiem. Ako si mohol ty, Boží Syn, dovoliť, aby ťa úbohí ľudia takto utrápili? Čo ťa k tomu viedlo? Čo za láska ťa hnala? Neuveriteľná láska. Klince nedržali na kríži ťa, viem, iba z veľkej lásky ku mne si tam šiel.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Po strašných a dlhých troch hodinách Ježiš na kríži zomiera. Zomiera odovzdaný do Božích rúk s vedomím, že vyplnil vôľu nebeského Otca až do konca. Niektorí si želajú umrieť v spánku, bezbolestne, aby o tom nevedeli. To zvyčajne považujeme za dobrú smrť. Dokonca v niektorých krajinách dnes vymysleli aj názov pre „dobrú smrť“, volajú ju eutanázia. A ponúka sa starým a chorým ľuďom ako tovar.
Pre veriaceho dobrá smrť znamená umierať plný lásky, umierať vo vedomí, že sme naplnili svoj život, že sme mu dali zmysel, že sme splnili Boží plán s nami do poslednej bodky. Akoby mohla byť dobrou smrťou, smrť bez lásky, bez milovaných ľudí, v samote, bez viery a bez zmyslu, bez naplnenia a nádeje? Namiesto lásky, injekcia. A vraj dobrá smrť.
Ježišu, nauč nás žiť tak, aby sa nám skutočne dobre umieralo.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Ježiša zložili z kríža a položili do rúk matky, Márie. Po rokoch ho opäť drží v náručí. Naposledy ho takto držala, keď bol ešte chlapcom. Teraz ho opäť drží už ako dospelého muža. Vtedy sa jej hemžil na kolenách, hojdal nôžkami, bol plný života; teraz drží v náručí jeho bezvládne, stuhnuté telo. Môže matka zažiť niečo horšie? Ani táto, najhoršia bolesť matky, Máriu neobišla. Tiež si vypila kalich utrpenia až do dna.
Drahá Mária, držíš v náručí mŕtveho syna, no hľadíš dopredu plná nádeje. Lebo ty nie si „obyčajná“ matka. Ty si Matka Božia, žena plná viery, Matka nás všetkých. Ďakujeme ti za tvoj veľký príklad, za tvoju veľkú vieru, za to, že si vytrvala na ceste s Ježišom až na Kalváriu. Ako sa to v tebe muselo všetko miešať: bolesť s nádejou, strata so ziskom, obava s dôverou, slabosť so silou...
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti...
Ježišovo telo uložili do hrobu a ten zavalili veľkým kameňom. Koniec. Všetkému je koniec. Tak si to mnohí mysleli. Dokonca aj apoštoli boli bezradní, smutní, sklamaní, otrávení, plní obáv a neistoty. Naozaj všetko skončilo? Tak načo všetky tie Ježišove múdre slová? Načo všetky tie uzdravenia? Načo vyvolenie dvanástich? Načo išli za ním? Načo vlastne žiť, keď sa život končí smrťou? A načo sa mám ja sám snažiť?
To však nebol koniec. Práve naopak, začiatok. Smrťou sa život nekončí, iba mení. Ak Ježiš nevstal zmŕtvych, márna je naša viera, márne je naše hlásanie, vlastne všetko je márne. Bez zmŕtvychvstania nič nemá zmysel. Avšak, Kristus vstal zmŕtvych. To je jeho najväčší zázrak. A život zrazu má zmysel. Aj obeta má zmysel. Aj láska má zmysel. Aj zriekanie a konanie dobra má zmysel. Zmŕtvychvstanie dalo všetkému zmysel. Aj v mojom živote.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...
Záverečná modlitba
Ježišu, ďakujem za obdivuhodnú lásku. Som presvedčený, že nás miluješ. Tvoje slová, tvoj život, no najmä tvoja krížová cesta a smrť ma presvedčili. Miluješ ma. Verím ti, Ježišu. Komu inému, ak nie tebe? Nik ma nikdy tak veľmi nemiloval. Preto ti verím a odovzdávam sa ti. Áno, tebe sa nebojím zveriť svoj život. S tebou chcem kráčať. Nikdy sa ťa nezrieknem, nikdy ťa neopustím. Si moje všetko, si môj Boh a Pán. Si láskou môjho srdca, mojou skrýšou, mojím bezpečným prístavom. Si pre mňa všetkým. Prosím, zostaň so mnou, môj Pane, dnes a navždy.
Amen.
Comments